Výchova a výcvik, Strana 2

Medzi obľúbené vodné korytnačky v českých domácnostiach patrí korytnačka Reevesova (tiež trojkylná alebo čínska). Je charakteristická oválnym pancierom s tromi pozdĺžnymi prietržmi. Rada sa chodí na súš prechádzať a veľmi zdatne loví. Patrí medzi všežravce. Ďalším obľúbeným zástupcom je prevažne mäsožravá korytnačka mapová (tiež Kohnova alebo Mississippi). Spoznáme ju podľa žltých prúžkov na hlave i nohách a chrbtového pruhu hrboľov tiahnucich sa stredom panciera.

Korytnarium

Pre jednu mladú korytnačku volíme terárium o dĺžke jedného metra a päťdesiatich centimetroch na výšku aj šírku. Najlepšie je terárium s vrchným krytom, aby sme nemali veľký teplotný rozdiel medzi vodným prostredím a súšou.

Suchá časť, kam sa bude chodiť vyhrievať, zaberá spravidla tretinu celkovej plochy korytnaria a mala by byť ľahko prístupná. Môžeme ju vytvoriť pomocou plávajúcich ostrovčekov, akváriovým koreňom, alebo ju postaviť z kameňov. Celý priestor spestríme rastlinami. Živé rastliny korytnačku síce zabavia, ale dlho nevydržia. Z dlhodobého hľadiska sú lepšie plastové akvarijné, alebo niektoré terárijné rastliny. Ak necháme dno prázdne, bude sa nám lepšie čistiť. Z estetického hľadiska je lepšia dvojcentimetrová vrstva akváriového štrku, alebo piesku.

Aby sa nám voda nekazila a nezapáchala, umiestnime do nej akváriový filter. Volíme taký, ktorý sa dá umiestniť aj do vodorovnej pozície a ideálne o niečo silnejší ako je odporúčaný výrobcom podľa množstva litrov vody. Pokiaľ nám vytvára veľmi silný prúd, otočíme jeho vyústenie proti kameňu alebo sklu. Do vody umiestnime aj akvarijný ohrievač, ktorý nám ju vyhreje na dvadsaťdva až dvadsaťpäť stupňov Celzia.

Rovnakú teplotu je dobré udržiavať aj na vzduchu mimo tepelného zdroja. To zariadime výhrevnou terárijnou žiarovkou, ideálne takou, ktorá znesie občasnú vodnú sprchu od obyvateľa terária. Umiestnime ju do inštalovanej keramickej objímky, silu a výšku umiestnenia žiarovky volíme tak, aby sa pod ňou na súši pohybovala teplota okolo 32 stupňov Celzia. Do jej blízkosti dáme ďalšiu objímku, tentoraz so žiarovkou UVB, ktorá korytnačke nahradí slnečné žiarenie a pomôže jej tak vstrebávať vápnik a fosfor. Táto žiarovka vydáva správne svetelné spektrum iba rok, preto odporúčam si na ňu napísať dátum prvého rozsvietenia, aby sme vedeli, kedy bude potrebná výmena za novú. Zatiaľ čo filtráciu nechávame bežať trvalo, osvetlenie si napojíme na spínacie hodiny na desať hodín svietenia. Na simuláciu prírodných podmienok môžeme nastaviť niekoľko prestávok.

Strava

Potrava mladých korytnačiek sa skladá u väčšiny druhov prevažne z mäsovej zložky. Postupným dospievaním pridávame rastlinnú časť a uberáme z mäsovej. Mladým jedincom môžeme dať surové mäso - kuracie, rybacie ale aj chudú hovädziu svalovinu alebo srdce. Väčšie korytnačky nemajú problém ani so živou stravou, ako rybami, tak aj hmyzom. Bez problémov prijímajú aj mrazené a sušené krmivo – rybičky alebo krevetky. Zo zelenej stravy sú vhodné vodné rastliny, špenát, rímsky šalát alebo pekinská kapusta, trocha zeleniny alebo ovocia. Do stravy pridávame denne minerálny doplnok stravy. Pre uľahčenie môžeme zaobstarať granule pre vodné korytnačky, ktoré by mali mať kompletné zloženie. Na kŕmenie odporúčam premiestniť korytnačku, aj s trochou vody, do inej nádoby a po nájedení zase naspäť. Vodu dávame naspäť čistú. Zlepší sa nám tým kvalita vody v akvateráriu a taktiež budeme mať lepší prehľad o množstve zjedenej potravy.

Korytnačky na Slovensku

Pôvodným druhom vyskytujúcim sa na Slovensku je korytnačka bahenná, ktorú môžeme nájsť najmä v nížinných oblastiach, ako sú Záhorská nížina, Podunajská nížina a Východoslovenská nížina. Hoci sa diskutuje o jej rozšírení počas historických období, existujú dôkazy o jej prirodzenom výskyte na Slovensku v minulosti. V niektorých oblastiach došlo k úbytku populácií v dôsledku vysušovania mokradí a straty prirodzených biotopov. Dnes patrí korytnačka bahenná medzi zákonom chránené druhy, pričom jej populácie sú predmetom ochrany a monitoringu na viacerých územiach Slovenska.

Ak chcete mať aktuálne informácie ohľadom vodných korytnačiek, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.

Z predchádzajúcich dielov už iste vieme, čo to obediencia je, kde sa cvičí a ako to na skúškach chodí. Teraz sa preto pozrieme na to, aké povely musí pes vedieť. Začneme však pomôckami.

Pre výcvik obedience potrebujeme rôzne pomôcky:

Najskôr si ujasníme, na ktoré typy skúšok obediencie, ktoré sme si už predstavili, potrebujeme aké pomôcky:

• Pre OBZ: štvorec, aportovacia drevená činka, kužeľ a prekážka (prekážku a aport volíme vždy podľa veľkosti psa vo všetkých štyroch skúškach OB)
• Pre OB1:  štvorec, aportovacia drevená činka, kužeľ a prekážka
• Pre OB2: štvorec, aportovacia drevená činka, kovová aportovacia činka, prekážka a drievka na pachové práce
• Pre OB3: štvorec, aportovacia drevená činka, prekážka, drievka na pachové práce a kužeľ

Chcete mať lepšiu predstavu o tom, ako jednotlivé náčinie vyzerá?

Štvorec: 3x3 metre veľký, skladá sa z pásky, ktorá štvorec ohraničuje a štyroch kužeľov, ktoré sú maximálne 15 cm vysoké. Všetky kužele musia mať rovnakú farbu.

Kužeľ: obvykle z umelej hmoty, farba je voliteľná, nemusí byť jednofarebný, prípustný je pruhovaný kužeľ (ako dopravný kužeľ), vysoký maximálne 40 cm.

Aportovacia drevená činka: tri veľkosti pre tri veľkosti plemien (S, M, L), volím činku podľa veľkosti plemena – mám Nemeckého ovčiaka, volím činku veľkosti L. Mám Papilona, volím činku veľkosti S, atď... Váha činky by nemala byť väčšia ako 450 g , na rozdiel od aportovacej činky pre športovú kynológiu je táto činka menšia a ľahšia.

Aportovacia kovová činka: veľkosti sú tiež tri a platí pre nich to isté čo pre drevenú činku, váha kovovej činky by nemala byť vyššia ako 200 g, hrany činky by mali byť tupé, kvôli bezpečnosti psa aj psovoda.

Prekážka: maximálna výška skoku by mala byť 70 cm, mala by byť nastaviteľná zhruba po 10 cm rozostupoch – práve kvôli nastaveniu podľa výšky psa, široká by mala byť aspoň 1 meter.

Drievka na pachové práce: 8 drievok z bukového dreva 2,5x2,5x10 cm veľké + kliešte - "napáchnutých" drievok sa nesmie nikto dotýkať - kvôli prenosu ďalšieho pachu (teda drievka sa berú len pomocou klieští). Kliešte je najlepšie zakúpiť v kuchynských potrebách, sú to tie obyčajné kuchynské kliešte na obracanie mäsa.

Povely

Teraz prichádza tá ťažšia časť, a to sú povely. Jednotlivé cviky sa pri skúškach obediencie môžu meniť. Nie je striktne dané poradie cvikov, ako u národného (NSP) alebo medzinárodného skúšobného poriadku (MSP).

Takmer celá povelová technika je robená iba hlasom, nie posunkami. Teda pokiaľ je psovod zvyknutý na národný skúšobný poriadok, kde sú posunky povolené - ako búchanie sa o stehno, pohyby rúk, a iné, tak bude potrebovať nutnú dávku sebaovládania, aby tieto posunky pri obediencii nevykonával. Pretože čo posunok, to bod dole.

Každý cvik začína a končí v základnom postoji – povel „K nohe!“. To znamená, že psovod stojí spätne, psa má po svojej ľavej ruke, pes je k psovodovi pozorný a spravidla vyhľadáva psovodov očný kontakt. Je dobré učiť psa základný postoj vždy po skončení cviku, aj keď nie je pri danom cviku vyžadovaný. Pred začiatkom skúšky sa rozhodcovi oznamuje, do akej pozície sa bude pes odkladať a akým spôsobom zaľaháva vo štvorci.

OBZ

Prvý cvik je odloženie psa v skupine v sede (povel: Sadni! a Zostaň!) po dobu 30 sekúnd. Psovod v dohľade, vzdialený od psa na 20 metrov.

Druhý cvik je chôdza psa pri nohe psovoda (povel: K nohe!) je tu nezvyčajná, pretože sa ide do kruhu, čiže psovod opisuje so psom pomyselnú kružnicu.

Ďalším cvikom, tretím, je odloženie psa do ľahu alebo do stoja za chôdze (povel: K nohe! a potom Stoj! alebo Ľahni!).

Štvrtým cvikom je privolanie psa (povel: Ľahni! Ku mne! K nohe!), pes sa privoláva z polohy ľahu, vzdialený od psovoda na 20 metrov, po dobehnutí si pes sadá pred psovoda a dostáva povel pre zaujatie základného postoja.

Piaty cvik je odloženie psa do sedu za chôdze (povel: K nohe! Sadni!).

Šiesty cvik je pomerne náročný a je to vysielanie psa do štvorca (povel: Vpred! Alebo Box! následne Ľahni!) na 10 metrov, tento cvik je možné robiť dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je, že pes sa vyšle do štvorca a v momente, keď pes vbehne do štvorca, psovod dáva povel Ľahni! Alebo je pes vyslaný do štvorca, vo štvorci sa pes zastaví na psovodov povel Stoj! a až potom je vydaný druhý povel Ľahni! Následne potom si pes ľahne.

Siedmy cvik je ovládateľnosť psa na diaľku (povel: Ľahni! Sadni!) psovod urobí krok pred psa a pes mení polohy na mieste podľa toho, ako psovod velí. Pri tomto cviku je posunok povolený.

Ďalší cvik, v poradí ôsmy, je držanie dreveného aportu (povel: Drž! Pusť!). Psovod urobí krok pred psa, podá psovi aport, ktorý pes drží 10 sekúnd, psovod aport odoberie a zaradí sa späť k psovi.  Predposledným cvikom je skok cez prekážku (povel: Sadni! Ku mne! K nohe!). Pes je posadený cca 2 metre pred prekážku, psovod je na druhej strane prekážky, rovnako ďaleko, smerom k psovi. Psovod dáva povel, pes prekoná prekážku, sadá si pred psovoda a potom zaujíma základný postoj.

Posledný cvik je vyslanie psa okolo kužeľa (povel: Okolo! K nohe!), obehnutie kužeľa musí byť tesné.

OB1

Začíname odložením v skupine v sede (rovnako ako u OBZ), akurát na dobu 1 minúty, psovod je v dohľade 25 metrov od psa.

Druhý cvik je chôdza psa pri nohe psovoda, tu už je ale chôdza robená rovnako ako pri NSP a MSP plus sú pridané tri kroky vzad (cúvanie pri nohe psovoda).

Tretí cvik je odloženie psa do stoja za chôdze (to isté čo pri OBZ).

Štvrtý cvik je privolanie psa, rovnaké ako pri OBZ, len s tým rozdielom, že sa pes privoláva na 25 metrov.

Piaty cvik je odloženie psa za chôdze do sedu alebo ľahu, ako je to aj pri OBZ.

Šiesty cvik je odloženie psa za chôdze do stoja (povel: Stoj!).

Ďalší cvik je vysielanie psa do štvorca, tu už ale na 15 metrov.

Ôsmy cvik je aportovanie dreveného aportu na 10 metrov, tu už je to v plnom rozsahu, rovnako ako pri športovej kynológii.

Deviaty cvik je ovládateľnosť psa na diaľku, zmena polôh je tu už na 5 metrov. Cviky ako skok cez prekážku a obiehanie kužeľa sú rovnaké ako u OBZ.

OB2

Ako obvykle sa začína odložením psa v skupine, tu už ale v ľahu (povel: Ľahni! Zostaň!), odloženie je na 2 minúty a psovod je v úkryte.

Nasleduje druhý cvik, chôdza psa pri nohe psovoda so zmenou polôh (povel: K nohe! Stoj/Sadni/Ľahni!), psovod ide so psom pri nohe, steward hovorí polohu, psovod velí psovi, ktorú polohu má pes zaujať a psovod pokračuje ďalej bez psa, následne sa k psovi vracia a spolu pokračujú ďalej v chôdzi.

Ďalší cvik, tretí, je privolanie psa so zastavením (povel: Ku mne! Stoj! Ku mne! K nohe!), pes sa privoláva z 25-30 metrov.

Štvrtý cvik je vyslanie psa do štvorca (rovnaký ako u OBZ), len s malou zmenou, pes zaľahne vo štvorci a psovod na pokyn stewarda ide ku štvorcu, 2 metre od štvorca ho minie a ide späť na východiskový bod a v tej chvíli nasleduje povel pre psa (K nohe!), pes vybieha zo štvorca a priradí sa psovodovi k nohe a spoločne idú až kým steward nezavelí stop.

Piaty cvik je smerový aport drevenej činky na 5 metrov (povel: Vpravo! Vľavo! Aport!), pes je z východiskového bodu vyslaný po činku vpravo/vľavo, rovnako ako pri športovej kynológii, len s tým rozdielom, že sa pes musí naučiť rozoznávať pravú a ľavú stranu.

Šiesty cvik je pachové rozlišovanie (povel: K nohe! Hľadaj! Prines!), pes je vyslaný k šiestim dreveným drievkam, z toho iba jedno drievko je označené pachom psovoda a práve to má pes psovodovi priniesť.

Ďalší cvik je ovládateľnosť psa na diaľku, tu už ale na 10 metrov, zmena polôh sa strieda medzi sadni, ľahni a vstaň. A posledný cvik OB2 je aport kovovej činky cez prekážku, čo je to isté ako aport skokom pri športovej kynológii.

OB3

Aj OB3 začína cvikom odloženie psa v skupine a má dve časti.

Prvá časť je odloženie psa v sede, na dobu 2 minút, psovod je v úkryte (mimo súťažný priestor).

Druhá časť je odloženie psa v ľahu v skupine na dobu 1 minúty a následné privolanie psa. Nasleduje druhý cvik a to je chôdza pri nohe so zmenami tempa normálne/pomaly/rýchlo a aj smeru, vrátane cúvania.

Tretí cvik je rovnako ako pri OB2 chôdza pri nohe so zmenami polôh.

Štvrtý cvik je privolanie psa so zastavením a zaľahnutím na 30-35 metrov, tento cvik sa zhoduje s cvikom pri OB2, akurát s tou zmenou, že pes je privolaný, zastavený, privolaný a „zaľahnutý“ – povel Ľahni! a opäť privolaný.

Piaty cvik je vyslanie psa do štvorca na 25 metrov cez kruh, čo je asi najväčšia zmena. Pes je najskôr vyslaný do kruhu, následne do štvorca a až potom sa ide podľa skúšky OB2.

Ďalším cvikom je smerový aport, ktorý je rovnaký ako pri OB2, akurát na 10 metrov.

Siedmy cvik je vyslanie psa okolo kužeľa s prekážkami – pes je vyslaný okolo kužeľa, pred kužeľom na povel zastaví, je vyslaný k drevenému aportu vpravo/vľavo, ktorý následne berie a beží k prekážke, prekoná ju a beží k psovodovi, kde si sadá aj s aportom.

Ďalší cvik je pachové rozlišovanie, rovnaké ako pri OB2, ale s tým rozdielom, že sa rozlišuje medzi 6-8 drievkami.

Deviaty cvik, posledný, je ovládateľnosť psa na diaľku na 15 metrov, a zmena polôh na ľahni/sadni/vstaň. A je to! Sme na konci. Teraz vám už naozaj nič nebráni v tom, vziať psa, nájsť výcvikára pre obedienciu a ísť do toho po hlave! Len si zapamätajte, že skúšobné poriadky sa časom menia! Prajeme vám veľa šťastia!

Ak chcete mať aktuálne informácie ohľadom Obediencie, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne. 

Akvaristika, rovnako ako akákoľvek iná odnož chovateľstva, nie je len o starostlivosti o zvieratko. S akváriom si užijete nevšedné zážitky, nahliadnete do vodného sveta a necháte sa fascinovať rozmanitosťou tohto života. Ako začínajúceho akvaristu by vás mohli dostať tieto zaujímavosti.

Odtlačok prsta a akvárko - čo majú spoločné?

Každé akvárium je unikátne rovnako ako odtlačok prsta! V každej nádrži s vodou pôsobí množstvo faktorov známych, aj doposiaľ neobjavených. Vďaka tomu je niekedy aj pre skúseného akvaristu veľmi komplikované hneď rozpoznať problém, ktorý sa v akváriu objaví a nájsť potrebnú rovnováhu. S trochou zveličenia tak môžeme akvaristovo hľadanie rovnováhy v akváriu popísať ako zaujímavú detektívnu prácu.

Akvária bez rýb = štýlový bytový doplnok!

Akvaristika zahŕňa aj rastlinné akvária, ktoré sú často úplne bez rýb. Existujú rôzne tvary a veľkosti - od maličkých, napríklad v zaváracom pohári, až po tie obrovské. V malých rastlinných akváriách je len dno, rastlina a slimáky, ktoré likvidujú riasy. Také akvárium môže mať skutočne každý a je to štýlový doplnok do domácnosti.

Celkovo akvária slúžia ako úžasný bytový doplnok, a to navyše s relaxačným účinkom. Napríklad pozorovaním života v akváriu môžeme nahradiť sledovanie televízie. Akvárko môže tiež pomôcť, ako zvlhčovač vzduchu v bytoch/domoch, kde je veľmi suchý vzduch.

Spia rybičky?

Áno, ryby naozaj spia. Aj keď nemôžu zavrieť oči, neznamená to, že nemôžu odpočívať a spať. Niektoré ryby v spánku ležia na dne, alebo na nejakom bezpečnom mieste, bruškom dole, a pomaly dýchajú. Ak ste ticho a nevytvárate vibrácie, rybka si vás „nevšimne“ a spí spokojne ďalej. Vyrušiť rybu zo spánku je ale veľmi jednoduché, pretože aj v prírode musí byť stále v strehu.

Akvaristika = rozmanitosť

Mnoho druhov akváriových rýb sa dnes, vďaka dlhej tradícii akvaristiky, chová v mnohých mutáciách, ako farebných, tak aj tvarových. Veľká rozmanitosť mutácií je napríklad u bojovníčky pestrej. Zaujímavé farby a ich kombinácie má tiež závojnatka, skalár alebo tetra štvorpruhá.

Asi najčastejšou rybou, ktorú chovajú začiatočníci, je bojovníčka pestrá. Ľudovo zvaná aj ako betta bojovníčka. Tento názov je zmesou latinského a českého odborného mena. Svoju obľubu si získala vďaka svojim farebným aj tvarovým rozmanitostiam a nenáročnosťou. Avšak je potrebné si uvedomiť, že aj chov „nenáročných“ bett má svoje špecifiká.

Vodná rastlina mimo vodu? Áno!

Niektoré z vodných rastlín dokážu rásť aj mimo vody. V ich prirodzenom prostredí totiž voda občas klesá a tieto rastliny potom využívajú tento čas na vykvitnutie a vytvorenie semien. Vodná rastlina rastúca mimo vody je v takzvanej emerznej forme a niektorí akvaristi pestujú vodné rastliny v emerznej forme ako svoj koníček.

Riasy a riasogule - je to rozdiel?

Riasa je veľkým nepriateľom akvaristu. Kazí vzhľad akvária a je signálom, že niečo robíme zle. To ale neplatí pre riasogule. Ide o riasu pomalého rastu, pestovanú ako okrasnú vodnú rastlinu, aj keď prísne vedecky vzaté sa o rastlinu nejedná. V prírode si guľovitý tvar udržuje vďaka prúdom, ktoré ju otáčajú a je tak osvetľovaná zo všetkých strán rovnomerne. Rovnaký vzhľad je možné docieliť aj v akváriu. Len ju treba pravidelne ľahko pokrčiť pod tečúcou vodou. Tak vlastne simulujeme pohyb v rieke a zároveň ju pri tom tvarujeme. Riasoguľa je riasou, ktorá je pre svoj vzhľad vítanou ozdobou akvária.

Ryby, ktoré požierajú riasy

Najznámejšou rybou živiacou sa riasou je ancistrus, slovensky prezývaný pancierovec. Jedným z najväčších spásačov rias je potom pancierovec jednopruhý, pre ktorého je riasa absolútne nevyhnutná. Ale druhov, ktoré si rady pochutnajú na riase, je oveľa viac. Napríklad čuchavec bozkávajúci, ktorý má na to nielen špeciálne upravenú papuľu. Dobrým čističom je tiež parmička siamská, ktorá si na jedálniček rada pridá mnoho druhov rias. Riasou si tiež prilepšuje stravu mečovka, ktorá patrí medzi živorodky. To je však iba krátky zoznam, do riasy si rado zahryzne mnoho druhov rýb, tak všežravých ako aj bylinožravých. Iba ryby s potrebou prevažne mäsitej stravy sú tie, ktoré riasu konzumujú veľmi málo, alebo vôbec.

Výhody umelej rastliny

Umelá rastlina vám v akváriu živú nikdy nenahradí. Kyslík vám v akváriu bude vyrábať iba pokrytá riasou. Má ale svoje nesporné výhody a účely, na ktoré sa veľmi dobre hodí a môže živú rastlinu zastúpiť, napríklad pri trení rýb, kedy je potrebné poter izolovať. Je ľahšie vytiahnuť z akvária plastovú rastlinu, ako si odtrhávať živú rastlinu, alebo ju vyťahovať zo substrátu, čo by mohlo spôsobiť nepríjemné poškodenie.

Pokiaľ chcete mať aktuálne informácie ohľadom akváriových rybičiek, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.

S obedienciou sme sa už zoznámili v minulom článku Čo je to Obediencia 1. DIEL. V tomto článku si povieme, v akom outfite je potrebné prísť ku skúške, a tiež čo musí pes, ale aj psovod zvládnuť, na splnenie všetkých štyroch skúšok obediencie.

Základom každej skúšky je starostlivá príprava, ako psychická, tak aj fyzická. Psovod teda musí psa na skúšky pripraviť najlepšie tak, že si najskôr naštuduje, čo taká skúška obnáša a podľa toho upraví výcvik psa. Nie je dobré ísť na skúšku, ktorú prakticky nepoznáte. To by bola jednoducho kynologická samovražda. Pamätajte, že každá „ostrá akcia“ vás vo výcviku posunie tak o 30 % späť. Psovod by si mal tiež naštudovať samotný skúšobný poriadok danej skúšky.

Na samotnú skúšku príde psovod upravený, pokiaľ možno v čistom, pohodlnom odeve, ladený skôr psím smerom – kynologická vesta/bunda a nohavice. Samozrejme, pokiaľ príde v obyčajnej bunde a rifliach, nebude mu to mať nikto za zlé. Dôležité je, aby psovod naozaj dbal na to, ako na skúšku nastupuje. Pokaziť si prvý dojem u rozhodcu nie je dobré. Na psiu výstavu tiež psovod nejde v zabahnených teplákoch a roztrhanej bunde. Skúšky, výstavy, preteky – to je taký „psí sviatok“, a tak by to podľa toho malo aj vyzerať. Psovod pri sebe nesmie mať maškrty ani iné motivačné predmety - ako napríklad hračky, loptičky, atď. Pes môže nastúpiť na skúšku v akomkoľvek obojku (nie je striktne predpísaný). Je lepšie si vziať vodítko zhruba meter dlhé, nylonové, ploché alebo okrúhle. Okrem skupinového cviku je pes bez vodítka (neplatí pre skúšku OB3, ktorá je celá bez vodítka).

Obediencia má 4 skúšky

• Začiatočnícku – OB-Z (od 10 mesiacov veku psa).
• Vyššiu OB1 (od 12 mesiacov veku psa).
• OB2 (od 14 mesiacov veku psa).
• Najvyššiu OB3 (od 15 mesiacov veku psa).

Skúšky nemožno preskakovať, takže psovod, ktorý chce začať s obedienciou, musí prejsť skúšky jednu za druhou. Pri OB-Z môže psovod so psom zložiť skúšku na minimálny počet bodov (140b z 280b) a až následne môže ísť ďalej na skúšku OB1, ktorú však musí zložiť na minimálny počet 224b z 280b, aby potom mohol postúpiť na ďalšiu vyššiu skúšku. Pokiaľ sa stane, že skúška bude vykonaná za menej bodov, nič sa nedeje. Psovod ju môže so psom opakovať dovtedy, kým si body nezlepšia. To isté platí aj pre skúšky OB2 a OB3. Ak má psovod so psom úspešne zloženú skúšku OB1 na viac ako 224b, postupuje na OB2, ktorú musí zložiť na minimálny počet 256b z 320b, aby sa dostal na ďalšiu skúšku OB3.

Ako teda vyzerá taká skúška?

Každá skúška má 11 bodovacích kolóniek: 10 cvikov + 1 kolónka pre rozhodcov, čo je „Všeobecný dojem“. Iba pri OB3 je 11 cvikov a kolónka „Všeobecný dojem“ tam už nie je.

Cviky si rozoberieme dole nižšie, ale teraz sa iste pýtate: „Čo je to všeobecný dojem“? Je to čisto subjektívny pocit rozhodcu z psovoda a psa, ako celku, ak chcete, tak tímu. Rozhodca hodnotí po celú dobu skúšky správanie sa psa a samozrejme aj psovoda - ich vzájomnú spoluprácu, radosť, chuť do práce, vnímavosť, atď.

Je pravidlom, že pretek je zároveň aj skúška. Nebuďte teda prekvapení z toho, že idete na preteky a aj na skúšku zároveň. Na každej skúške je prítomný, okrem skúšaných, aj rozhodca (človek, ktorý posudzuje a hodnotí skúšku) a steward.

Steward je vlastne taká „ľavá“ ruka rozhodcu. Sprevádza psovoda a aj psa celou skúškou. Hovorí, kam sa má psovod postaviť, ktorý cvik sa bude vykonávať, a ktorý nasleduje potom. Hovorí, že cvik začína a cvik končí, pri cviku „chôdza pri nohe“. Steward velí, v akom tempe ide psovod so psom, pri cviku „odloženie do stoja/ľahu/sedu“ velí začiatok cviku a po pár krokoch zavelí psovodovi so psom zmenu pozície psa.

Dá sa povedať, že je to vlastne taká oficiálna nápoveda. Avšak pozor, pes sa totiž dosť často naučí počúvať stewarda a nie psovoda. Preto je potrebné obedienciu trénovať vo dvojici – človek hovorí so psovodom a psovod so psom a pes musí vnímať iba psovoda. Ako vidno, tak rozhodca postáva neďaleko a pozorne sleduje vykonávanie cvikov bez toho, aby do skúšky akokoľvek zasahoval. Je to taký pozorovateľ, ktorý sleduje skutočne všetko.

Takže, ako máme ísť na skúšku, už vieme. Dozvedeli sme sa tiež, čo si máme naštudovať a ako skúška prakticky vyzerá. Teraz treba už len všetko vstrebať a vyjsť na pľac naučiť to psa. Nabudúce si povieme o cvikoch a aj o pomôckach, ktoré na skúšky neodmysliteľne patria.

Ak chcete mať aktuálne informácie ohľadom Obediencie, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne. 

Obediencia. Zoznámte sa s obľúbeným psím športom. Čo je podstatou obediencie a či sa váš pes na tento šport hodí, zistíte v našom nasledujúcom článku.

Čo je obediencia?

Obediencia je psí šport, ktorý v posledných rokoch získava na stále väčšej popularite. Aby bol pes na tento šport vhodný, nemusí to byť len služobné alebo športové plemeno. Šikovným parťákom pre obedienciu sa môže stať každý šikovný pes, ktorý rád nasleduje svojho pána a učí sa novým veciam.

Podstatou obediencie sú presne vykonávané cviky, precízna poslušnosť, ale hlavne radostná spolupráca človeka a psa, ktorí spolu viditeľne tvoria jeden tím.

Obediencia má korene v Anglicku. Odtiaľ pochádza aj názov tohto hravého športu (obediencia = poslušnosť, ovládateľnosť). Svojich priaznivcov si tento šport čoskoro našiel aj v ďalších krajinách. Veľmi obľúbený je napríklad v Nemecku, Rakúsku a Dánsku, kde súťaže aj samotný výcvik obediencie prebiehajú podstatne dlhšie ako u nás.

Na Slovensku je obediencia ešte relatívne mladým športom, ale šíri sa vďaka svojim priaznivcom a teší sa stále väčšej a väčšej obľube.

Je obediencia pre každého?

Prakticky áno. Pri obediencii nejde až tak o plemeno psa. Veľa ľudí má totiž chybne zafixované, že tento šport je určený iba pre Border kólie, alebo napríklad pre Austrálske ovčiaky. Nejde však ani o to, či je človek taký alebo onaký. Obediencia je jednoducho o tímovej spolupráci.

Ak tvoríte spoločný tím s yorkshirským teriérom, tak ho jednoducho tvorte. Rovnako tak, pokiaľ chcete vytvoriť jeden tím s nemeckou dogou, nikto vám v tom nebude brániť. Predovšetkým ide o to, aby vás oboch tento šport bavil, napĺňal a tešil.

Obediencia nie je iba pre pracovné plemená.

Osobne stretávam na skúškach, pretekoch a tréningoch napríklad hovawarta, belgického ovčiaka, bieleho švajčiarskeho ovčiaka, yorkshirského teriéra, Jacka Russela teriéra, papilóna, alebo rôzne veľké aj malé psíky, a podobne.

Veĺmi veľa psovodov sa na tento šport obracia, pretože ich nebaví Národný skúšobný poriadok, a ani ten Medzinárodný, alebo jednoducho nemajú takzvané pracovné plemeno, ale chcú so svojim psom niečo robiť, a nielen s ním chodiť na prechádzky, alebo sa váľať doma.

Aký pes? Aký pán?

Pes vhodný pre obedienciu by mal byť dobre motivovateľný (hračkou, maškrtou), mal by predovšetkým „chcieť“, a pritom by mal byť dobre vnímavý, aby mohol plniť psovodove povely čo najlepšie. Psovod by mal vedieť, ako čo najlepšie motivovať svojho psa a mal by byť pri výcviku, aj vydávaní povelov, starostlivý. Starostlivosť a precíznosť je totiž v tomto športe veľmi dôležitá, preto by psovodovi nemalo byť jedno, či pes daný cvik vykoná „len tak napoly“, alebo veľmi lajdácky. Bezchybné prevedenie cvikov je veľmi dôležité, a to samozrejme kladie vysoké nároky na presnú prácu, rozhodnosť a pevnú vôľu psovoda. Psovod by mal byť za každých okolností oporou pre svojho psa a vždy si byť takzvane „pevný v kramflekoch“.

Obediencia ako celoročná zábava

Obediencia je celoročný šport, prakticky nemá prestávku, tak ako napríklad športová kynológia. Počas jarných a letných mesiacov sa obediencia cvičí na cvičákoch (v základných kynologických organizáciách daného mesta, alebo v súkromných kynologických kluboch). Tréningy obediencie sa často konajú aj na ihriskách, alebo jednoducho v parkoch.

Na jar a v lete sa čo najviac využíva slnečné počasie a všetky tréningy, skúšky, alebo preteky sa teda pochopiteľne konajú vonku. Naopak počas zimných mesiacov sa obediencia stáva „halovým“ športom – to znamená, že všetky tréningy, skúšky a aj preteky sa konajú v priestranných halách. Je preto dobré zvykať psa aj na umelé povrchy, uzavreté priestory a miestnosti, a napríklad aj na hluk (v hale sa zvuk rozlieha).

Kedy a ako začať?

Kedy? Napríklad hneď! S akým starým psom? Pokojne aj so šteniatkom, pokojne s dospelým psom a pokojne aj so starším psom! Neverte fáme, ktorá hovorí, že „starého psa novým kúskom nenaučíš!“ A ako začať? Ideálne sa pozrite na stránky Obediencie Klubu, vyhľadajte lektora vo svojom okolí a dohodnite si úvodnú hodinu, alebo rovno prvý tréning.

Pokiaľ si chcete najprv len „okúknuť situáciu“, odporúčam navštíviť nejaké preteky obediencie. Uvidíte, ako to na takých akciách (pretekoch – skúškach) prebieha, nasajete súťažnú atmosféru a získate vlastnú predstavu o tom, aké cviky v sebe obediencia zahŕňa a ako sa majú správne vykonávať.

Ak chcete mať aktuálne informácie ohľadom Obediencie, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.

Mohol by váš pes byť záchranár? Pokiaľ si kladiete túto otázku, vyspovedali sme pre vás toho najpovolanejšieho odborníka – vedúceho Záchrannej brigády kynológov v Prahe, pána Roberta Goldweina.

Ako spoznám, že je môj pes vhodný na výcvik?

Všeobecne sa na záchranársky výcvik hodí akýkoľvek pes, je to ale skvelý šport aj pre psov, ktorí potrebujú zdvihnúť sebavedomie, spoločná práca tiež prehlbuje vzťah psa s jeho majiteľom a môže tak zlepšiť poslušnosť aj v bežnom živote. Pokiaľ ale človek myslí záchranárstvo vážne a chce sa skutočne venovať výcviku, mal by jeho pes byť motivovateľný k práci, nemal by byť bojazlivý ani agresívny, a potom neexistuje dôvod nevyskúšať tento druh výcviku.

Čo musím pre jeho výcvik, ako majiteľ, urobiť?

Predovšetkým musím počítať s tým, že to bude stáť veľa času. Naozaj veľmi veľa času. A tiež trpezlivosti, najmä sám so sebou, pretože najviac sa to musí naučiť práve človek. Je to dlhá cesta, ale stojí za to, pretože radosť zo spoločnej, dobre odvedenej práce a spoločne stráveného času, je naozaj nesmierna.

Dá sa povedať, že sú plemená, ktoré sú vhodnejšie na výcvik?

Áno, dá, určite bude k tomuto druhu výcviku mať lepšiu predispozíciu nemecký ovčiak ako čivava, aj keď pri tak veľkom množstve plemien sa vždy nájdu výnimky potvrdzujúce pravidlo. Skôr než o plemeno však ide najmä o povahu psa. Najčastejšie sa na záchranársky výcvik používajú pracovné plemená – ako napríklad belgický ovčiak, nemecký ovčiak, border kólia, stavače a ale aj mnoho ďalších.

Existujú aj plemená, ktoré sú vhodné pre konkrétne záchranné misie? Napríklad vo vode, alebo v snehu?

Hlavne záleží na osobnosti psa - niekto má radšej sutiny, niekto radšej "behá po lese", niekto dáva prednosť vode, a sú aj takí, ktorí si užívajú všetky uvedené disciplíny.

Existujú naopak aj také plemená, ktoré sa pre toto povolanie absolútne nehodia?

Malé plemená majú v sutinách väčšiu šancu niekam spadnúť a pri prehľadávaní veľkých lesných plôch zase neubehnú pohodlne toľko, koľko psy strednej veľkosti. Aj to, že majú nos nižšie, hrá u malých plemien negatívnu úlohu. Obrie psy potom môžu mať menšiu výdrž, alebo im chýba potrebná obratnosť. Avšak ako som už popísal vyššie, nejde ani tak o konkrétne plemeno, ako skôr o povahu psa, pre záchranársky výcvik sa určite nehodia agresívne psy.

Aké pomôcky používate pri tréningu?

Predovšetkým používame ľudí – vo výcviku je najdôležitejší dobrý inštruktor a aj figurant. Na figurantovi je totiž možné psa správne namotivovať k hľadaniu, udržať motiváciu psa pri štekaní, a hlavne vystihnúť správny okamih, kedy treba psa odmeniť. Pes sa následne odmeňuje jedlom, alebo obľúbenou hračkou. Inštruktor musí pre zmenu postaviť výcvik tak, aby sa pes postupne posúval dopredu a zároveň ho to ešte stále bavilo.

Možno už na šteniatku vypozorovať talent pre toto psie povolanie?

Skôr než talent je možné vypozorovať, či je šteňa prirodzene zvedavé a dostatočne akčné, či má rado ľudí, je motivovateľné ale aj ochotné spolupracovať, to sú všetko veľké klady, ktoré pri záchranárskom výcviku veľmi pomôžu. Pokiaľ sa navyše šteňa správne socializuje, to znamená, že má dostatok podnetov a vyskúša si viac rôznych povrchov v rôznych prostrediach, je to skutočne ten najlepší štart do záchranárskeho sveta.

Kedy chodia psí záchranári do dôchodku?

Záleží na vitalite každého psa, jeho práca ho nesmie ohrozovať na jeho zdraví, takže do dôchodku odchádza, keď už by pre neho bolo veľmi nepohodlné alebo nebezpečné chodiť po sutinách, alebo behať dlhšiu dobu po lese. Toto väčšinou nastáva okolo desiateho roku.

Ďakujeme za rozhovor.

Ak chcete mať aktuálne informácie ohľadom Psieho výcviku, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.

Najčastejšou príčinou porúch správania psov je chronický stres (nuda, zlé životné podmienky, atď ...), ale samozrejme môžu byť spôsobené aj medicínskym problémom, ktorý by sme sa mali snažiť vždy vylúčiť.

Medzi poruchy správania psov patrí napríklad agresivita, separačná úzkosť, porucha eliminačného správania (močenie a defekácia na nevhodných/neobvyklých miestach), značkovanie, abnormality v príjme potravy (požieranie abnormálnych vecí, hltanie či odmietanie potravy), stereotypné správanie (nepremenlivé a opakované správanie bez zjavnej funkcie), či kompulzívne správanie (nutkavé správanie - napríklad u zvierat uzavretých stále v rovnakom, nemennom prostredí).

Separačná úzkosť

Separačná anxieta je definovaná ako súbor nežiaducich prejavov v okamihu, keď je pes nechaný osamote. Rizikovými faktormi pre vznik úzkosti môže byť najčastejšie sťahovanie, zmeny denného režimu, alebo pobyty v hoteloch. Môže sa vyvinúť predovšetkým u psov, ktorí, keď boli šteňatá, neboli ani chvíľu nechávaní osamote – nikto ich postupne nenaučil na samotu. Ide pravdepodobne o pocit straty kontroly nad prostredím a z neho plynúci stres z osamelosti, ktorý pes vníma ako neštandardný.

Prejavovať sa môže hyperaktivitou alebo naopak zníženou aktivitou, štekaním či inou vokalizáciou, neobvyklým močením, deštruktívnym správaním a hlavne snahou akokoľvek upútať pozornosť.

Doporučuje sa, aby si pes začal postupne zvykať na samotu už od šteňaťa, prekonať so psom základný výcvik, ignorovať psa pred odchodom. Na záver ešte možno dodať, že už pred jeho samotným obstaraním by sme mali vziať do úvahy svoje časové možnosti a svoj životný štýl, plemeno a s ním súvisiaci temperament psíka.

Pripravené v spolupráci s MVDr. Máriou Kadeřávkovou

Ak chcete mať aktuálne informácie ohľadom porúch správania psov, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.

Dlhosrsté, krátkosrsté, dokonca aj úplne holé. Veľké aj malé, pretiahnuté, či „guličky“. S rôznymi uškami, čumáčikmi, aj očkami ... a hlavne vždy s inou povahou! Skrátka každá mačka je odlišná. Naučte sa rozpoznávať základné plemená mačiek.

Britská mačka

Ak hľadáte mačku, ktorá je vhodná na chov v domácom prostredí a má pokojnú povahu, najlepšou voľbou je britská krátkosrstá mačka. Je považovaná za najstaršie britské plemeno, ktoré pravdepodobne vzišlo priamo z anglických ulíc. „Britky“ majú guľatú hlavu, silnú postavu a veľmi hustú plyšovú srsť. Rastie pomerne pomaly a dospieva zhruba vo veku troch rokov. Mačky dosahujú hmotnosť až 5 kilogramov, kocúri majú niekedy dokonca až 7 kilogramov. Britská krátkosrstá mačka má až 300 rôznych farebných variantov – napríklad colorprint, chinchilla, tabby (známa „whiskas“ mačka), harlequin, a iné.

Sú ideálnym plemenom na chov v byte, pre svoju vyrovnanú a priateľskú povahu. Ide síce o nekomplikované plemeno, je však dôležité vytvoriť mačke rozmanité a rôznorodé prostredie s možnosťou škrabania, hrania, skrývania, či odpočívania. Keďže všetky mačky milujú šplhanie, najlepšou voľbou je škrabací strom, ktorý sa rozkladá nielen do strán, ale aj na poschodie.

Mainecoon (Mainská medvedíková mačka)

Mainecoon je mačacie plemeno pochádzajúce zo Severnej Ameriky, konkrétne zo štátu Maine. Je jedným z najobľúbenejších plemien na svete, a to hlavne vďaka jej robustnosti a hravosti. O jej pôvode existuje mnoho domnienok a jednou z nich je, že táto mačka je krížencom mačky a medvedíka čistotného – odtiaľ je jej názov. Svojím vzhľadom veľmi pripomína nórsku lesnú mačku. Priemerná váha plemena je 8-12 kilogramov. Mačky majú svalnaté telo a dlhé nohy. Labky sú veľké a okrúhle s chumáčikmi chlpov, ktoré môžu vyčnievať až 2 centimetre medzi prstami a nemali by sa strihať. Chvost je spravidla rovnako dlhý ako telo. Spolu s Nórskou lesnou, Ragdolla, a Birmou je Mainská medvedíková mačka jednou z najvhodnejších mačiek pre felinoterapiu. (Liečebná terapia s pomocou mačky).

Jedná sa o veľmi priateľské, spoločenské a maznavé zvieratá, ktoré vyžadujú veľa pozornosti. Veľmi často sa s vami budú „rozprávať“, vydržia mňaukať celý deň. Je možné ich chovať ako čisto domáce mačky, a preto sú vhodné aj pre zamestnané osoby. Sú to veľmi šikovní lovci, sú inteligentní, aportujú a majú radi vodu.

Siamská mačka

Siamská mačka patrí spolu s perzskou mačkou k jednému z najstarších a najznámejších plemien. Pôvodom táto mačka pochádza zo Siamu, čo je dnešné Thajsko. Predtým boli pôvodne chované na kráľovských dvoroch ako symbol vplyvu. Siamky sú „poloviční albíni“ a ich typické sfarbenie je označované za „seal-point“. Majú výnimočné modré oči a stredne veľké telo, ktoré je však veľmi pružné.

Sú označované ako psy medzi mačkami. Toto označenie vzniklo preto, že tento druh mačky je možné si čiastočne vycvičiť. Opäť sa jedná o veľmi spoločenské plemeno, ktoré má potrebu sa neustále prejavovať. Majú veľmi silné sociálne cítenie, a preto je veľmi vhodné chovať ju vo dvojici. Majú vrodenú vysokú inteligenciu a sú dobromyseľné. Milujú teplo, a preto ich najčastejšie nájdete odpočívať na kúrení, alebo na iných teplých miestach.

Perská mačka

Perzská mačka patrí medzi najobľúbenejšie plemeno vôbec. Hoci sú nazývané perzskými, nepochádzajú z Orientu. Pôvodní predkovia nám dnes známych perzských mačiek totiž pochádzajú z Ruska. Perzská mačka je stredne veľká až veľká a jej hmotnosť sa pohybuje medzi 6 až 7 kilogramami. Majú krátke, ale silné nohy a veľmi krátky nos, ktorý vyvoláva dojem, akoby sa mačička mračila. Ďalším typickým znakom je jej prekrásna dlhá srsť.

Toto plemeno v žiadnom prípade netúži po vonkajšom prostredí, a preto je vhodné do domácnosti. Jedná sa o mačku pokojnej povahy, ktorá nesmierne miluje maznanie a túlenie. Keďže perzské mačky majú naozaj dlhú srsť, je potrebné si pred zaobstaraním veľmi dobre premyslieť, či budeme mať dostatok času na starostlivosť o ňu. Taktiež je dôležité podávať jej pastu, alebo mačaciu trávu, ktorá zabráni vzniku takzvaných hairballov.

Ragdoll

Ragdoll alebo handrová bábika láka svojou nádhernou srsťou, nezvyklou farbou a krásnymi modrými očami. Je to relatívne veľmi mladé plemeno a jeho počiatky siahajú do 60. rokov 20. storočia. Prvou chovateľkou bola Anna Baker z Kalifornie. Ide o stredne veľké plemeno so širokým hrudníkom a svalnatým telom. Mačky vážia priemerne 6,5 kilogramu a kocúry dokonca až 9,5 kilogramu. Od špičky nosa až po špičku chvosta môžu dosiahnuť dĺžku až 1,20 metra. U plemena ragdoll existuje obrovské množstvo farebných variantov.

Sú považované za veľmi spoločenské zvieratá. Sú dobromyseľné, mierumilovné a ochotné sa učiť. Odporúča sa mať k tomuto plemenu ešte aspoň jedného ďalšieho mačacieho kamaráta či kamarátku.

Bengálska mačka

Bengálska mačka, alebo známa aj ako „tiger domáci“, je veľmi obľúbené mačacie plemeno, hlavne pre jeho aktivitu a divokú krv. Jedná sa o vyšľachtené plemeno, ktoré vzniklo skrížením mačky domácej s ázijskou mačkou. Počiatky šľachtenia siahajú do USA, do roku 1963, kedy Jean Mill (predtým známa ako Jean Sudgen) začala vykonávať prvé experimenty s krížením týchto dvoch mačiek. Bengálky sú pružné, atletické mačky, ktoré vážia až 7 kilogramov a na dĺžku mávajú bežne až 70 centimetrov. Majú veľmi silné telo, ktoré nesú dlhé a svalnaté nohy. Hlava je v porovnaní s telom pomerne dosť malá. Oči sú väčšinou zelenej, alebo aj modrej farby. Toto vyšľachtené plemeno má mnoho farebných variantov – napríklad oranžový, zlatý, tmavo žltý, alebo pieskový.

Bengálske mačky sú veľmi aktívne a temperamentné zvieratá. Sú považované za dôverčivé, pozorné, zvedavé, múdre, poslušné ale aj priateľské. Okrem maznania a bežného hrania sa odporúča práca s clickerom. Milujú vodu a samozrejme šplhanie. Kvôli ich častej dominancii nie je vhodné spolužitie s inými teritoriálnymi mačkami. Nemala by však zostávať sama – vhodnými spoločníkmi sú perzské alebo britské mačky.

Sphynx

Sphynx je nahá mačka bez srsti, ktorá je vhodná aj pre osoby, ktoré sú alergické na srsť. Na povrchu má až o 4 stupne vyššiu teplotu, než všetky ostatné mačky. Jej pôvod siaha do Kanady (konkrétne do štátu Ontário), kde vznikla náhodnou prírodnou mutáciou, kedy sa narodilo mačiatko bez srsti rodičom, ktorí ale srsť mali. Keďže ich prirodzený maz tela nemôže zachytávať srsť, musí sa aspoň 1x týždenne kúpať. Veľa jedia, a preto je nevyhnutné, aby mali zabezpečený stály prísun jedla. Ide o stredne veľkú mačku so svalnatým telom. Priemerne sa dožívajú okolo 15 rokov.

Mačky sa veľmi dobre znášajú s deťmi a sú hravé, inteligentné, prítulné a dôverčivé. Vyžadujú si neustálu pozornosť a sú závislé na človeku. Odporúča sa zaobstarať si k tomuto plemenu ďalšieho mačacieho, alebo psieho kamaráta, inak by mohli sphynx mačky začať prepadať stresu a poruchám správania.

Ruská modrá mačka

Ruská modrá mačka je jedno z najinteligentnejších mačacích plemien. Ich pôvod siaha do Ruska, konkrétne do prístavného mesta Archngelsk, ktoré sa nachádza na severe Ruska. Nie sú vhodné do hlučných rodín s deťmi, skôr sa odporúčajú pre bezdetné páry, alebo rodiny so staršími deťmi, ktoré sa veľmi často nesťahujú. Ide o stredne veľkú mačku, vážiacu medzi 3 až 5 kilogramami. Má krásne smaragdovo zelené oči. Akékoľvek iné sfarbenie, ako klasické modrošedé, je jednoducho nežiaduce.

Sú považované za mierne aktívne, plyšové mačky. Potrebujú dostatok aktivít, pretože milujú všetky výzvy a zábavu. Na usmernenie tohto typu mačky je vhodné používať clicker a mať dobre cielený výcvik. Odporúča sa chov v pároch, druhá mačka môže byť iného plemena, pretože ruská modrá mačka je veľmi priateľská a spoločenská.

Nórska lesná mačka

Nórska lesná mačka sa veľmi často zamieňa s Mainskou medvedíkovou mačkou. Najväčší rozdiel je však v tvare tváre, ktorý má nórska lesná mačka trojuholníkového tvaru. Jej pôvod siaha skutočne do Nórska, vďaka čomu má hustú a dlhú srsť. Predtým boli údajne spoločníkmi Vikingov. Vyvinula sa úplne prirodzeným výberom svojho prostredia a jedná sa o jedno z mála „prírodných“ plemien. Jej telo je silné, má huňatý chvost a dlhé nohy. Vodeodolná vrchná časť ich srsti je mierne mastná a ťažká. Sú skvele prispôsobené teplotám až do mínus 30 stupňov a aj proti silnému dažďu. Kocúri vážia až 8 kilogramov.

Majú nenáročnú povahu, sú hravé, atletické a veľmi vyrovnané, preto sa hodia do rodín s deťmi. Nemajú problém s ostatnými mačkami, malými zvieratami či psami. Vzhľadom k svojej sile výborne skáče a šplhá. Nie je vhodné ju chovať ako jedináčika. Ich srsť vyžaduje vyčesávanie, a to aspoň raz za týždeň.

Burmilla

Burmilla je jedným z posledných oficiálne uznaných krátkosrstých plemien. Pôvodný názov týchto mačiek bol barmská činčila. Plemeno bolo vyšľachtené roku 1981 vo Veľkej Británii, a to skrížením Perzskej činčily a Barmskej mačky. Základnou farbou srsti je striebristo biela. Mačka má krátku a hustú srsť s bohatou podsadou a táto srsť si vyžaduje pravidelné vyčesávanie. Jedným z jej hlavných znakov sú veľké, ďaleko od seba umiestnené zelené oči s modrým orámovaním. Telo je svalnaté, stredne veľké, s dlhšími zadnými nohami.

Jedná sa o mačky, ktoré sú vyrovnané a nie sú veľmi agresívne v spoločnosti iných mačiek. Sú inteligentné, hravé, aktívne, trpezlivé a zároveň aj veľmi prítulné. Táto mačka v mnohých ohľadoch pripomína psa a vytvára si veľmi úzky a blízky vzťah so svojim majiteľom. Je učenlivá a schopná sa bez problémov naučiť niektoré základné povely vrátane aportovania. Sú vhodné do rodín s malými deťmi.

Pokiaľ chcete mať aktuálne informácie ohľadom rôznych druhov mačiek, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.

"Výstavy psov? Preboha na čo! Takú zbytočnosť nebudem určite nikdy absolvovať.“ To si asi niekedy hovoril každý chovateľ. Kým sa ale zrazu z výstav stane každodenná súčasť života vášho psa a aj vás samotných. No a nakoniec je to celkom psina!

Samozrejme sa bavíme výlučne o psoch s preukazom pôvodu (pod FCI - Medzinárodná kynologická organizácia), ktorí sa ako jediní môžu zúčastňovať oficiálnych výstav, či už medzinárodných, národných, oblastných, krajských, špeciálnych, alebo len klubových. Psy bez preukazu pôvodu a miešaní psíkovia majú svoje "miešaninky" a neoficiálne výstavy. Logicky, keď si človek kupuje psa bez preukazu pôvodu alebo miešaného orecha, tak veľmi nepredpokladá, že bude potrebovať obiehanie výstav k životu so psom.

Ako to chodí na takejto spoločenskej kynologickej akcii?

Na výstavách sa stretávajú majitelia čistokrvných psov (s preukazom pôvodu), aby tu predviedli exteriér svojho psa a porovnali sa s inými psami toho istého plemena. Urobia tak pred rozhodcom určeným pre exteriér. Rozhodcovia sú buď odborníci na konkrétne plemeno, alebo takzvaní Allrounderi, čo sú rozhodcovia pre všetky druhy plemien. Od rozhodcu potom vystavovateľ dostane odborný posudok o exteriérových kvalitách, alebo nedostatkoch svojho psa. Jednotlivé ocenenia (tituly) sú potom pre väčšinu plemien dôležitou súčasťou chovu, zvyšujú hodnotu daného jedinca a prestíž celej chovateľskej stanice, prípadne aj chovateľa. Ako som už písala, je to udalosť, ktorá je pre návštevníkov, aj vystavovateľov, zážitkom. Zároveň ide o jednu z možností, kde je možné si poklebetiť o danom plemene, alebo si vymeniť poznatky okolo chovu. Pre psov, aj šteňatá, je to perfektné miesto pre socializáciu. Možno tu natrénovať pohyb medzi veľkým množstvom psov i ľudí, je tu aj možnosť ísť si vyskúšať samotný kruh.

Aké organizácie by ste mali poznať?

Oficiálne výstavy na Slovensku zastrešuje Slovenská kynologická jednota (SKJ). SKJ bola založená v roku 1993 a je riadnym členom Medzinárodnej kynologickej federácie (FCI). Zastrešuje kynológiu na celom území Slovenskej republiky, vedie plemenné knihy jednotlivých plemien a nájdete tu zoznam chovateľských staníc na Slovensku. SKJ eviduje všetkých rozhodcov pôsobiacich na Slovensku, či už pre výkon, alebo exteriér, a tiež všetky šampionáty zadávané na výstavách.

Medzinárodná kynologická organizácia (FCI - Fédération Cynologique Internationale), bola založená v roku 1911 v Belgicku, a to 5 členskými krajinami (Holandsko, Nemecké cisárstvo, Francúzsko, Belgicko a Rakúsko-Uhorsko). V dnešnej dobe má FCI 75 členských krajín a spolu dokopy eviduje okolo 360 plemien psov. Každé plemeno psa má svoj patronát v nejakej členskej krajine. FCI má potom za úlohu prekladať a dopĺňať tento štandard. Vďaka plemenným štandardom potom rozhodcovia môžu hodnotiť exteriér psa na výstavách.

Ako vyzerá také rozdelenie? Napríklad: Jugoslovenski Ovcarski Pas - Sarplaninac, Standard FCI č. 41 zo dňa 3.10.1980 (Šarplaninský pastiersky pes, FCI štandard č. 41 (41 - evidenčné číslo štandardu), patronát patrí Srbsku/Macedónii).

Do akej skupiny patrí váš chlpáč?

FCI rozdeľuje plemená do 10 základných skupín. Tieto skupiny následne združujú plemená rovnakých, alebo podobných znakov, alebo plemená podľa ich využitia. Treba však podotknúť, že plemená a ich zameranie sa počas rokov postupne menia, a preto môžu prísť určité zaradenia plemien človeku zvláštne a nelogické.

Takto vyzerá základné delenie:

• FCI I – Plemená ovčiarske, pastierske a honecké
• FCI II – Pinčovia, bradáči, molossoidné plemená a švajčiarske salašnícke psy
• FCI III – Teriéri
• FCI IV – Jazvečíky
• FCI V – Špice a tzv. primitívne plemená
• FCI VI – Duriče a farbiari
• FCI VII – Stavači
• FCI VIII – Sliediči, retrievery a vodné psy
• FCI IX – Společenské plemená
• FCI X – Chrty

A ešte existuje aj špeciálna skupina NON FCI – sem patria plemená, ktoré sú dočasne uznané. Majú vystavený preukaz pôvodu, môžu sa zúčastňovať výstav, ale nemajú oficiálny nárok na titul CACIB (čakateľstvo medzinárodného šampióna krásy).

Výstavy sú jednoducho zábava. Osobne všetkým, ktorí váhajú nad určitým plemenom, radím: vezmite si pero, papier a choďte na výstavu! Porozprávajte sa s chovateľmi, tí vám určite povedia plusy a mínusy daného plemena a možno vám to uľahčí rozhodovanie. V ďalšom dieli si povieme o tituloch, ktoré sa na výstavách zadávajú, a aj o tom, aké druhy výstav na Slovensku máme.

Pokiaľ chcete mať aktuálne informácie ohľadom psích výstav, prihláste sa dole nižšie k odberu noviniek a nič vám neunikne.